reklama

100 km Javorníkmi

Po neúspešnom pokuse na Trnavskej stovke pred dvomi rokmi som sa tento rok znovu pokúsil o zdolanie 100km naraz, t.j. ďalšieho z ponuky diaľkoplazeckých pochodov u nás. Tentokrát ešte náročnejšieho 102,8km dlhého diaľkového pochodu 100 km Javorníkmi so štartom v Čadci a cieľom v Považskej Bystrici. Tento rok, v dňoch 10-11. augusta sa konal jeho druhý ročník. Čísla stovky: dĺžka - spomínaných 102,8km prevýšenie - 3800m + časový limit - 28 hodín.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Z Bratislavy vyrážame v piatok podvečer v trojici. Peťo 1 je už ostrieľaný stovkár a ultramaratónec, ktorý si ide vlastne len "zabehnúť" ďalšiu stovku do zásoby a zistiť si svoj čas. Peťo 2, rovnako ako ja, je ešte stovkársky panic a našim ambicióznym cieľom je prísť do cieľa v časovom limite.

Večer prichádzame do Čadce, lúčime sa s Ultra Peťom, ktorý využíva možnosť organizátorov prespať v miestnom centre voľného času a my dvaja smerujeme naše pohodlné zadky do hotela Lipa. Keď už mienime zaútočiť na tých 100km, nebudeme predsa spať niekde na tvrdých žinenkách a počúvať chrápanie ostatných stovkárov. Na to sme už príliš starí. Na dobrú noc si dávame ešte zo dve pivá, ale inak žiadne žúry a ponocovanie sa nekonajú. Ešte než stihneme zaspať, spustia sa očakávané výdatné búrky. Dúfame len, že do rána sa to vyblbne, lebo za tohto počasia by sme to rovno mohli zabaliť a ísť prvým vlakom späť do BA.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Budík zvoní o 6:30. Rozliepame rozospaté oči, zvedaví ako to vyzerá vonku. Z nizkych tmavých oblakov ešte mrholí a okolité kopce sú zahalené v hmle, ale zdá sa, že to najhoršie už odznelo. Aspoň je čerstvo a nehrozí tá nechutná horúčava z predošlých dní. V rýchlosti balíme tých zopár vecí, čo máme a mierime na námestie, odkiaľ je o 7:30 naplánovaný hromadný štart. Prichádzame medzi poslednými. Skoro stovka stovkárov je už na mieste, medzi nimi aj Ultra Peťo. Organizátori dávajú cez megafón posledné pokyny a inštrukcie, ktoré sme my samozrejme nestihli. Ešte sa registrujeme, zapisujeme naše mená, dostávame hárok na pečiatky z kontrolných staníc a presne o pol ôsmej celá skupina naraz vyráža. Skenujem by očko prítomné osadenstvo. Oproti trnavskej stovke to tu vyzerá "profesionálnejšie" a zdá sa, že väčšinu tvoria skúsení "ultras", ultramaratónci a iní maniaci a ja uvažujem, či mi to zdvíha ego, že patrím do takejto vybranej spoločnosti, alebo skôr sa mám seba triezvo opýtať, čo tu sakra medzi nimi pohľadávam. Sú tu aj staršie ročníky, dokocna najstarší stovkár podľa tabuľky registrovaných účastníkov na nete má 66 rokov. (Nakoniec prišiel do cieľa na 53. mieste s časom 23h 39min. a týmto pred ním, ale aj inými, skladám obrovský širák z hlavy a zároveň ma teší vidieť a vedieť, že takýto aktívny štýl života nezávisí až tak od veku, ako si mnohí myslia).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po pár minútach vychádzame z mesta a začíname stúpať na Kýčeru a doteraz jednotná skupina sa začína trhať. Ultras sa ženú dopredu a s nimi nás opúšťa aj Ultra Peťo. Musím však oceniť jeho snahu o kolegialitu, keď sa za nami dozadu aspoň pár krát obzrel. My dvaja ostávame na chvoste pelotónu s ostatnými normálnymi ľuďmi a Peťo pritom opakuje, že dôležité je hlavne neprepáliť začiatok. Nastavujeme si teda celkom komfortné tempo a v duchu sa definitívne lúčime s Peťom aj ostatnými ultras, ktorí už zmizli niekde vpredu. Po nočnej búrke je tráva ešte mokrá, je príjemne chladno a sviežo a šlape sa nám dobre. Hmla sa drží len tesne nad našimi hlavami takže z okolitej kraijiny toho veľa nemáme, ale to je zatiaľ jediné negatívum. Prvé kilometre nám ubiehjú ľahko, nohy už máme zahriate a sme radi, že sme to nevdzali aj napriek nepriaznivej predpovedi počasia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na 13 kilometri prichádzame po krátkom zablúdení na prvú kontrolnú stanicu Petránky, kde dostávame prvú pečiatku a tiež nejaké doplnenie energie v podobe musli tyčiniek, magnézia, hroznového cukru, vody... proste všetko, čo sa hodí. Vďaka organizátori. Dozvedáme sa, že za nami je ešte skupinka asi deviatich ľudí. Nezrdžujeme sa teda zbytočne a vyrážame ďalej, aby nás náhodou nepredbehli. Úplne poslední byť zrovna netúžime. Po pár ďalších km mám už od trávy premočené tenisky. Pamätám si ešte galeje z trnavskej stovky s rozmočenými topánkami a tak ich striedam za sandále. Peťo len krúti hlavou, či som blázon, že chcem šlapať v sandáloch. Po chvíli nás predbieha jeden opozdený ultra. Za behu prehadzuje s nami pár slov, vráj vyrážal z Čadce o deviatej, nechcelo sa mu vstávať, či niečo také a hneď mizne pred nami v lese. Opäť kráčame sami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sandále sa osvedčili a v realtívnom pohodlí ma doniesli na ďalšiu zastávku v poradí Semeteš na 31. kilometri trasy. V krčme sedia ďalší stovkári, väčšina z nich už pricpravených vyraziť ďalej. Začínam cítiť v nohách tých 30 km, objednávam si teda pivo a becherovku, ktoré v tejto kombinácií pôsobia asi ako rajský plyn a dva ibáče dokopy. Hneď sa mi zdá svet krajší, bolesť nôh je už len fantómová a vidím sa ako triumfálne so širokým úsmevom prichádzam so cieľa v Považskej Bystrici. Peťo je na tom horšie. Od rána ho bolí hlava a tak mu dávam Valetol a k nemu placebo, nech nemá obavy, že tento liek by zabral aj koňovi. Keď sme si dostatočne oddýchli, najedli sa a načerpali ďalšie sily, pokračujeme ďalej, rovno strmým výšlapom do kopca. Zakrátko ma alkoholická eufória opúšťa a zostáva len únavné šlapanie, s každým prejdeným kilometrom ťažšie. S Peťom sa snažíme udržiavať dobrú náladu ale odmlky sú čoraz častejšie a dlhšie. Kráčame si každý so svojimi vlastnými myšlienkami a snažíme sa nemyslieť a nepoddávať únave a tupej bolesti nôh a hlavne chodidiel, ktorá dáva o sebe čoraz nástojčivejšie vedieť. 

O pol siedmej prichádzame k tretej kontrolnej stanici, v Hoteli Fran - Kasárne na 49 km. Posledných 600 metrov sme museli zísť z červenej značky a prejsť po asfaltke. V domnení, že sa budeme musieť tých 600 metrov znovu vracať naspäť na chodník, nadávame (prvýkrát) na organizátorov, čo je toto za škodoradostný sadizmus a prečo nemohli urobiť stanicu priamo tu na trase. Každý zbytočne prejdený meter je len príťažou. Začínam mať toho naozaj dosť a neviem sa dočkať, kedy si konečne sadnem a nechám nohy trochu oddýchnuť. Organizátori nás už očakávajú a vítajú, akoby sme boli jedinými účastníkmi celej javorníckej stovky. Opäť nás štedro núkajú všetkým, čo majú pripravené, musli tyčinkami, magnéziom, banánmi, dokonca pripravili nápoj zo semien Chia - Ischiate (kto čítal "Stvorení pre beh" vie). Konečne si s veľkou úľavou opäť sadám, masírujem boľavé nohy a dopĺňam energy. Na to, že do cieľa nám ešte zostáva prejsť vyše polovica cesty nejak odmietame myslieť a už vôbec o tom nehovoríme. Akoby sa to ani nepatrilo. Myslím, že v tomto momente ani jeden z nás si nie je istý, či dôjdeme až do konca. Chalani-organizátori medzi rečou nám oznamujú, že prví ultras sú už pred Považskou a musia teda dvíhať kotvy, aby ich stihli. Táto informácia pôsobí na mňa značne deprimujúco. Zatiaľ čo my dvaja nie sme ešte ani v polovici a niekde v kútiku mysle už rozmýšľame nad možnou rezignáciou, niektorí už prešli (rozumej prebehli) skoro celú stovku a budú čoskoro v cieli. Naše rozladenie je na nás asi očividné, lebo v zápätí nás organizátori utejšujú, aby sme sa s nimi vôbec neporovnávali a nebrali ich do úvahy. To vraj nie sú ľudia z našej planéty. "Aj tak máte relatívne dobrý čas chalani." Podarilo sa im vrátiť nám trochu sebavedomia a ďalšieho odhodlania pokračovať ďalej. Po nás prichádza ešte párik z Čiech, ktorý stihol organizátorov už len vďaka tomu, že sa im vybila batéria na aute a museli ju dobiť. O chvíľu je už auto spojazdnené a organizátori sa lúčia s nami so slovami "vidíme sa v Považskej". My si tým takí istí nie sme.

Najbližšia zastávka je horský hotel Portáš na 62 km a my tušíme, že tam sa budeme prvýkrát skutočne rozhodovať, či pokračujeme ďalej alebo to vzdávame. Predtým nás však ešte čaká výstup na najvyší bod celej trasy, Veľký Javorník. Už prvé metre sú brutálne, keď musíme vyšlapať späť na červenú značku prudkou stráňou po lyžiarskej zjazdovke a aj tá ilúzia oddychu a nabratia nových síl je hneď preč. Počasie však akoby s nami súcitilo a k večeru sa mraky pretŕhajú a ukazuje sa zapadajúce slnko. A tak medzi Veľkým a Malým Javorníkom si konečne užívame aj scenérie okolitej krajiny. Kráčame po hranici, napravo sú Čechy, naľavo Slovensko. Slnko, ktoré je už tesne nad obzorom zafarbuje krajinu do oranžova a posledné slnečné lúče presvitajú cez konáre stromov ako cez sito. Na chvíľu zabúdame na bolesť a únavu a kúpeme si všetky zmysly v pokojnej atmosfére hôr, na ktoré pomaly sadá noc. Po zotmení vyťahujeme čelovky a kráčame ďalej s jedinou vidinou, a to skorého príchodu do Portáša. V lese je tma... proste ako v lese v noci. Nohy už striedajú jedna druhú len zo zotrvačnosti. Okrem únavy a celkovej vyčerpanosti sa teraz k tomu všetkému pridala tma. Les už nie je priateľský a príjemný ako cez deň. Jediné, čo vidíme, je úzky pás svetla pred nami a snažíme sa pozerať pod nohy, aby sme si na nejakom kameni nevyvrtli členok. Vnímam len odrazky na Peťových teniskách, pohybujúcich sa v striedavom rytme, ktoré mi slúžia ako navigácia. Z lesa naokolo počuť rôzne zvuky, praskanie konárov, šuchot. Pohybujúce sa tiene dostávajú rôzne tvary a občas sa nám postarajú aj o halucinácie podporované vysilením. Nohy ma už ledva nesú, tupá večná bolesť chodidiel sa mi stále pripomína, aj keď sa snažím na ňu nemyslieť. O to viac si dávam pozor, kam šlapem. Vyvrtnutý členok je to posledné, čo by sme teraz potrebovali. O pol desiatej, keď už začíname byť podozrievaví, či sme sa niekde nestratili, konečne vychádzame z lesa na čistinku a pred nami sa objavujú svetlá Portáša, ktoré na nás pôsobia ako oáza v púšti tmy. Bez zbytočných slov a prejavov radosti, na ktoré aj tak nemáme síl, sadáme k stolu a vyzúvame topánky z boľavých nôh. Najradšej by som ich (nohy) zavesil niekam na strop, nech oddychujú a hlavne nech nie sú mojou súčasťou, nech o nich nič neviem a necítim. Objednávame si kyselicu, bryndzové halušky a pivo. Ani neviem, či sme v Čechách, či na Slovensku. "V Čechách", odpovedá mi čašníčka s úsmevom. Ale musím uznať, že bryndzáky tu robia prvotriedne, a uškŕňam sa ironicky pre seba, že na dobré halušky treba ísť za hranice. Moc toho nenahovoríme. Keď sme dojedli, zostala vo vzduchu visieť najdôležitejšia otázka. Ideme ďalej? Peťo by išiel, ale z kolegiality necháva rozhodnutie na mne. Drevený útulný horský hotel je veľmi lákavou ponukou. Vykašľať sa na tú bolesť a utrpenie, veď do cieľa to je ešte 40 km! Zostať tu, dať si ešte zopár pív a potom sa vyspať v mäkkej posteli. "Hej, poďme ďalej", sám som prekvapený, že tak rýchlo som túto lákavú predstavu zahodil, ale ešte som sa nevzdal toho, že prídeme až do cieľa. Kým budem, čo len trochu môcť a vládať, pôjdem ďalej, vzdať to by bolo príliš jednoduché, preto sme sem neprišli. Český pár, prichádza opäť onedlho po nás. Vraj sú už poslední, všetci ostatní to už vzdali. Preahadzujeme s nimi zopár slov, vyzvedáme, či idú ďalej. "Asi áno a vy?" "My tiež". Po chvíli sa lúčime a vyrážame do tmy. "Vidíme sa v Hornej Marikovej".

Horná Mariková je podľa informačného hárku na 74 km, čiže asi 12 km odtiaľto. Po počiatočnom strmom zostupe na Stolečné prichádzame na asfaltku, ktorá vedie až do dediny. Vnímame to ako vzpruhu, aspoň si nemusíme dávať taký pozor, kam šlapeme a nebudú nás ohrozovať tiene a iné nebezpečné lesné tvory. Nad hlavami nám svietia miliardy hviezd, letná nočná obloha, aká sa v meste nedá vidieť. Pridávame do kroku a počítam, že ak by sme udržali toto tempo, za hodinu a pol, maximále do dvoch hodín sme v Marikovej. To nás poháňa vpred. V Portáši sme dobili trochu baterky, tak to chceme využiť. 

Po dvoch hodinách nekonečnej monotónnej lesnej asfaltky na mňa opäť dolieha bolesť nôh, ešte silnejšia ako kedykoľvek predtým. Máme prvú skutočnú krízu. Naša nálada a pocity sa striedavo pohybujú medzi bezradnosťou, utrpením, rezignáciou a hnevom. Veľkým hnevom. Na nás samotných, na organizátorov, ale hlavne... na Hornú Marikovú. Kde v p**i je tá Mariková! Toto je určite nejaký od*b. Týmto tempom sme tam predsa už mali byť! Nejde nám to do hlavy a za každou zákrutou, keď naše očakávania, že uvidíme nejaké svetlá, vyjdú opäť naprázdno, máme chuť kričať od úprimnej zlosti. Po chvíli sa už zmôžeme len na úsečné nenávistné prejavy voči tejto dedine. Zosobnili sme si túto dedinu, v ktorej ani jeden z nás v živote nebol, do nášho najväčšieho nepriateľa a vyhodnocujeme ju za najnenávidenejšiu dedinu na Slovensku (týmto sa všetkým jej obyvateľom verejne ospravedlňujem). Horná Mariková však stále nie a nie prísť. Sme si istí, že tých 12 kilometrov sme už museli prejsť, toto nie je možné. Snažíme sa rozpamätať, či sme niekde zle neodbočili, ale sme príliš unavení na súvislé uvažovanie. Aj tak nemáme inú možnosť, len mechanicky kráčať ďalej za nosom. Niekam sa už predsa dostaneme.

Do Hornej Marikovej nakoniec naozaj prichádzame, aj keď nám to časovo vôbec nedáva zmysel, tesne po jednej v noci. Po nejakom zmysle však vôbec nepátrame. Je nám to jedno, hlavne že sme tu. V prázdnej krčme na nás čaká jeden z organizátorov aj s komplet občerstvením a pani krčmárka, ktorá už umýva podlahu a vykladá stoličky na stoly. Ponúka nás chlebom s nutellou alebo s masťou, ale odmietame. Nie sme schopní do seba dostať nič, len banán, hroznový cukor a nejakú tú energetickú tyčinku. Česi prichádzajú tesne po nás, ale tentokrát tu už končia. Idem si von nabrať vodu z bandasky, ale od únavy, vyčerpania a zimy ma chytá neovládnuteľná triaška, takže hneď trielim späť dovnútra. "Ešte máme pred sebou vyše 28 kilometrov" precedím bez akýchkoľvek emócií medzi zuby, ale vzápätí ľutujem, že som na to vôbec pomyslel. Na čo aj? Buď ideme ďalej, alebo končíme. To je všetko. Je zbytočné myslieť na čokoľvek iné. Buď ideme ďalej, alebo nejdeme. Stačí sa len zdvihnúť a pokračovať ďalej. Ideme. Ani nad tým moc neuvažujeme, skôr je to rozhodnutie z nejakej zotrvačnosti a zvyškov odhodlanosti. Asi sa fakt dnes nevzdáme, kým od vyčerpania nepadneme na hubu.

Z dediny stúpame uprostred noci rovno na Orgoňovu Kýčeru. Posledný, ale zato mastný stupák do kopca. Toto je už čistý sadizmus zo strany organizátorov. Toto už nemuseli, zhodujeme sa. Nohy už vôbec neriešim. Viem, že keby som ich začal riešiť, sadol by som si na prvý peň a už by som nevstal. Nerozprávame sa, len potichu pomaly stúpame lesom hore. Svietime tesne pred seba, len občas zasvietime na strom a hľadáme značku, či sme sa nestratili. Už som príliš vyčerpaný aj na halucinácie. Ak sa aj niečo okolo mňa hýbe, a kľudne to môže byť aj reálne, je mi to jedno. Občas prehodíme s Peťom nejaké slovo, ale väčšinou už zo seba vydávame len niečo medzi bolestivým zastonaním a povzdychom. Okolo pol šiestej sa už rozvidnieva aj v lese a my sme radi, že opäť vidíme svet okolo nás. Šlapeme už skoro 22 hodín a do cieľa nám stále chýba skoro 20 km, pätina cesty. Aby toho nebolo málo, stratili sme modrú značku. Našťastie vzápätí stretávame polovníka, ktorý nás smeruje naspäť. Musíme sa vraj vrátiť kus späť a pokračovať ďalej po modrej. Keby sme sa dokázali ešte hnevať, tak by sme sa hnevali, ale už nedokážeme, tak sa bez slov len otočíme a vraciame sa späť.

Na 86. km je posledná zastávka, Prístrešok pod Bukovinou, kde na nás ako posledných čakajú chalani pri ohni zababušení v spacákoch. Žiadne veľké vítania a reči sa nekonajú. My ich nie sme schopní a oni sú ešte v polospánku. Nezdržujeme sa dlho, snažím sa rozmasírovať si trochu chodidlá, jeme posledné zásoby a po asi 10 minútach odchádzame. Čaká nás posledný úsek trasy, posledných 16 kilometrov do Považskej Bystrice. Vieme, že po tomto všetkom, ak sa nestane niečo neočakávané, už to zvládneme, aj keby sme sa tam mali doplaziť. Až teraz si plne uvedomujem termín diaľkoplazectvo. Navyše o 9:55 nám ide vlak do Bratislavy a táto méta sa pre nás stáva dôležitejšou, ako samotný triumfálny príchod do cieľa, ktorý som si toľko predstavoval. Po úvodnom krátkom stúpaní (prečo vždy po zastávke musíme začínať stúpaním?) sa chodník vyrovnáva. Jediné, čo chceme, je už sedieť vo vlaku domov. Nič viac. Táto predstava v nás prebúdza posledné zvyšky síl, o ktorých som nevedel, že ešte sa v nás nájdu. Ženieme sa dopredu zatiaľ najrýchlejším tempom z celej stovky a mám pocit, že čím rýchlejšie kráčame, tým to menej bolí. A ešte zrýchľujeme. Striedam Peťa v čele, ktorý viedol doteraz. Vyčerpanosť, bolesť a únavu odsúvame niekam do nášho podvedomia a ženieme sa dopredu ako stroje. Po chvíli sa spontánne pustíme do behu a zisťujem, že beh mi vyhovuje teraz viac ako chôdza. Bežíme a ja si to dokonca dokážem užívať. Je to pre mňa prekvapujúci objav. Akoby som spoznával netušené možnosti svojho tela. Po 90 kilometroch bolestí a utrpenia teraz bežíme a necítm skoro žiadnu bolesť. Užívam si pohyb celého tela, nôh, rúk, aj to že je to rýchlejší a elastickejší pohyb ako strnulá chôdza. Takýto skoro až euforický záver som teda nečakal. Tiež si začínam uvedomovať, akú silnú rolu zohráva psychika človeka a čoho všetkého sme schopní, keď musíme a skutočne chceme. Do Považskej prichádzame v pokluse. Peťo v zápätí volá organizátorom, ale do cieľovej reštaurácie je to vraj ešte asi pol hodina. Už nás netrpezlivo očakávajú. Táto posledná pol hodina sa pre nás opäť mení na pravé muky. Dosiahli sme síce už psychologický cieľ, Považskú Bystricu, ale s ďalším pol hodinovým šlapaním sme už nepočítali. Opäť tá psychika. Šlapeme po betóne pomedzi domy a celých tých prejdených 100 kilometrov na mňa teraz dolieha v plnej ťažobe. Navyše sme zablúdili a musíme sa z vlakovej stanice vrátiť späť. Navrhujem Peťovi, nech sa na to vykašleme, zostaňme už na stanici, za necelú hodinu nám ide vlak, kašlime na cieľ. Ale v zápätí to zavrhujem a som rád, že sa nevzdávame, musíme prísť ešte do cieľa. Bez toho by celá stovka nebola kompletná. A tak kráčame späť, s turistickými palicami po meste v nedeľné ráno, na smrť vyčepraní a unavení, spotení a smradľaví. Nahlas nadávame na celé toto podujatie, na organizátorov (opäť) s ich sadistickým nápadom umiestniť cieľovú reštauráciu niekde v p*** na konci Považskej Bystrice. Všimol som si, že staršia pani na nás z druhej strany cesty zazerá trochu vyľakane a trochu s opovrhnutím. Je mi to jedno.

Nakoniec sme prišli do reštaurácie a zožali ako poslední v cieli aj triumfálny potlesk (podľa mňa najväčší zo všetkých, asi aj preto, že už aj organizátori sa úprimne potešili, že konečne môžu ísť domov sa vyspať). Náš oficiálny príchod do cieľa bol o 9:14, celkový čas, za ktorý sme to dali: 25h 44min. Ultra Peťo skončil na 32. mieste s časom 18h 40min. Najlepší celkový čas: 12h 43min. a najlepší ženský čas: 15h 41min. Z 91 prihlásených účastníkov skončilo 69, z toho 9 žien. Až vo vlaku späť do Bratislavy si začíname uvedomovať pocit víťazstva. To že sme zvíťazili sami nad sebou. Ani napriek bolesti a únave sme to nevzdali a prišli až do cieľa a môžeme si odškrtnúť, že sme zdolali stovku. Je to dobrý pocit.

Matej Sudor

Matej Sudor

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rád sa dívam z výšky. Vtedy viac vidím. Zoznam autorových rubrík:  Veci osobnéVeci verejné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu