Záblesky pamäti z mojej cesty 7 - Hríby a Tichý oceán

Autor: Matej Sudor | 3.11.2012 o 14:26 | Karma článku: 4,75 | Prečítané:  488x

Konečne sme po prašnej hrboľatej ceste prišli až na to miesto. Zastavili sme hore na útese a pred nami sa rozprestieral tichý oceán zaliaty popoľudňajším slnkom. "Matej, vitaj na Arbolitos." Usmiala sa na mňa Paola vystupujúc z auta. "Toto je moje obľúbené miesto. Často sem chodím, keď chcem byť len sama so sebou." Stáli sme vysoko na útese, pod nami narážali vlny na čierne skaliská a jemný vietor prúdiaci od oceánu do nás vdychoval svoju sviežu slanú chuť. Chvíľu sme tam len mlčky vedľa seba stáli a dívali sa do diaľky, na tú upokojujúcu nekonečnú vodnú plochu. Napravo aj naľavo od nás sa ťahali tmavé členité útesy severnej Baja Californie.

"Ďakujem, že si ma sem vzala Paola. Je to tu nádherné." Uprene som sa zahľadel do jej veľkých usmiatych očí, lebo som chcel, aby vedela, že svoje slová myslím úprimne. S jej hustými kučeravými vlasmi sa pohrával vietor a mňa napadlo, či k nej nezačínam cítiť niečo viac. Túto myšlienku som rýchlo zo seba striasol. Si tu len na pár dní. Paola je tvoja couchsurferka a o pár dní budeš pokračovať ďalej vo svojej ceste. Navyše má tam dole v meste priateľa, sympaťáka, ktorého má skutočne rada a s ktorým si žije svoj život. Vlastne je to jedno, buď rád, že si tu a teraz, s ňou, užívaj si prítomnú chvíľu a tú nádheru okolo seba. Zamyslel som sa nad tým, aké mám zatiaľ šťastie na couchsurfing. Zdá sa, že mi vždy príde do cesty niekto, kto ma niečím obohatí a dá mi to, čo práve potrebujem. Niekedy je to len strecha nad hlavou, niekedy si navzájom navzájom vymeníme aj niečo viac. Pomyslel som si na svoju poslednú couchsurferku v Tijuane a v duchu sa usmial. Vlastne mi to takto vyhovuje, ale dokedy ešte? Byť stále len na ceste, na chvíľu sa zastaviť a hneď sa zase pobrať ďalej. Je to vzrušujúce, je to veľká sloboda a cítim, že naozaj žijem naplno... ale večne to asi takto nepôjde. Zase príliš uvažuješ! Si tu a teraz...Oceán pred tebou.

"Mám pre teba prekvapenie," prerušila Paola moje myšlienky. Vytiahla malý sáčok, v ktorom boli sušené hríby. "Magic mushrooms, doniesol mi ich nedávno jeden kamoš z Oaxacy," spiklenecky na mňa pozrela. Prešla mnou vlna vzrušenia, ako keď mám urobiť niečo, čoho sa trochu bojím, ale čo ma zároveň láka. Počul som o hríboch z okolia Oaxacy, že sú silným halucinogénom a príbehy ľudí, ktorí si na nich zažili rôzne veci. V 60tych rokoch sa Oaxaca stala mekkou hipíkov bažiacich po spirituálnych zážitkoch na týchto hríbikoch a za Máriou Sabínou, miestnou šamankou si chodili "tripovať" osobnosti ako Bob Dylan, John Lennon či Mick Jagger. Na druhej strane niekde medzi riadkami mojich cestovateľských plánov v Mexicu sa jednoznačne nachádzala aj Oaxaca a predstava, že si tam dám aj tieto slávne hríbyky, ma lákala. Len som si nemyslel, že sa k nim dostanem už takto skoro.

"Ja neviem, a nie je to príliš pecka? Nieže si odletím až niekam za horizont." Pokúsil som sa o trochu opatrný úsmev prezerajúc si malý sáčok v prstoch.

"Neboj sa, ja som ich už mala. Toto je veľmi málo a navyše sú sušené, tie vraj nemajú také silné účinky. Je to len tak akurát na "náladu". Ale ako chceš, rozhodni sa sám."

Moje váhanie netrvalo dlho. Odkedy som pred pár mesiacmi odišiel na túto cestu, neriadim sa predsa opatrnosťou. Naopak, mám chuť sa do všetkého vrhnúť rovno po hlave a bez rozmýšľania a zatiaľ sa mi to vypláca. Mám chuť zažiť čo najviac, čo mi život ponúkne a strach a opatrnosť sú len prekážkou.

Rozdelili sme tých pár sušených tmavých hríbikov na polovicu. "Musíš ich dlho žuvať, kým ich prehltneš," poučovala ma Paola. Chutili nepríjemne, trpko a horko, ale ja som poslušne prežúval až do posledného. Keď sme "dojedli", zobrali sme si niečo na pitie a pár vecí so sebou. Nechali sme auto hore na útese a zišli o niečo ďalej nižšie k vode. Sadli sme si na skaly, rozprávali sa, počúvali šumenie vĺn dole pod nami. Netrpezlivo som očakával, kedy hríby začnú "šlapat" a ja začnem mať halucinácie, alebo že rovno splyniem s oceánom, či skalami, na ktorých sedím.

"Myslím, že z toho nič nebude Paola, zatiaľ nič necítim", povedal som trochu sklamane po asi hodine, keď žiadny očakávaný úlet neprichádzal. "Asi nie, bolo toho príliš málo a ešte k tomu sú sušené. Ja som predtým mala len čerstvé. Ale to nevadí, aj tak je tu krásne."

Paola sa po chvíľke zdvihla a odišla o kus ďalej. Vyšla na kraj osamelej skaly, sadla si do lotosového sedu a pozerala sa na more. Zostal som tam na mieste sám. Slnko už bolo o niečo nižšie nad horizontom, priamo pred nami. Krajina sa zfarbila do oranžova a svetlo bolo príjemnejšie, mäkšie. Vlny neprestajne narážali o skaliská a spolu s jemným vetrom sa starali o zvukovú kulisu tejto šírej scény. Naľavo v diaľke v malom zálive obklopený skalami sa pohojdával na hladine malý žltý rybársky čln. Je tu ozaj krásne, taký pokoj a kľud a mier, pomyslel som si. Už predtým som si všimol, že dole podo mnou je prírodný most, skalný previs. To miesto ma lákalo. Chcel som ísť dole ešte bližšie k vode. Ťarbavo som vstal, moje telo bolo celé stuhnuté. Paola sedela nepohnute na svojom mieste a hľadela do diaľky. Vôbec som nemal chuť ju vyrušovať. Ťažkopádne som zišiel po útese dolu, moje telo sa mi zdalo veľmi ťažké a nemotorné. Už sa nevedelo dočkať, kedy si sadnem, akoby sa chcelo stať súčasťou skál, akoby s nimi chcelo zrásť vjedno. Konečne som sa dostal na "svoje miesto". Sadol som si na skalu, ktorá ma akoby priťahovala magnetickou silou, ktorej som nevedel odolať. Zozadu a z bokov ma obklopovali skaly, podo mnou prúdila a penila sa  morská voda narážajúca o útes. Paola sa mi stratila z dohľadu. Bol som tam len ja a predo mnou sa rozprestieral Tichý oceán. Zdalo sa mi, že dokonca vidím jemné zakrivenie zemegule. Hľadel som do diaľky, ale na nič konkrétne. Pohľadom akoby som oblapil úplne všetko predo mnou. Zmysly sa mi zostrili, počul som čajky niekde na oblohe, aj keď som žiadne nevidel. Započúval som sa do šumu a rytmu vĺn, nechal som sa hladiť vetrom a vychutnával jeho morskú príchuť. Všetky moje myšlienky zmizli a ja som bol len "tu a teraz", súčasťou toho všetkého okolo mňa. Zazrel som v diaľke dva delfíny, ktoré sa na chvíľu vynorili z vody a zdalo sa mi, akoby som sa jednému pozrel priamo do oka, akoby bol tu priamo predo mnou. Usmial sa na mňa a pozdravil ma. Potom sa oba delfíny stratili pod hladinou.

Prestal som mať pojem o čase, nevedel som, koľko tam takto už sedím. Slnko už viselo nízko nad obzorom a ja som chcel, aby táto chvíľa trvala večne. Toto sa ešte nemôže skončiť. Uvedomil som si, že odraz slnka na hladine smeruje presne na mňa. A keby som sa premiestnil, aj tak by stále ukazovalo na mňa. Ukazuje tak vlastne na všetkých. Vtedy som si uvedomil zmysel vety "slnko svieti na všetkých rovnako" a to ma potešilo, ako keď malé dieťa urobí nejaký objav. Dlho som tam takto sedel, s pocitom, akoby slnko ozaj zostalo visieť nad hladinou. Vyslyšalo ma, lebo som nechcel, aby ešte zapadlo, aby táto chvíľa ešte neskončila. Nebol som si istý, či to ja som vnútri taký zrýchlený a svet okolo mňa sa zastavil, alebo sa skutočne zastavil. Bolo to vlastne jedno, bol som rád, že ešte nemusím odtiaľto odchádzať, že ešte nie je tma.

Nakoniec slnko predsa len zapadlo. Prekvapivo. Ale až po veľmi dlhej dobe, počas ktorej stálo na jednom mieste a svietilo priateľsky na mňa. Čakalo, kým si to všetko do sýtosti vychutnám a precítim. Keď som vstal a išiel hore za Paolou, mal som pocit, akoby som tam presedel celú jednu epochu. Akoby som sa vracal z nejakého iného sveta späť do bežného života, ktorý som tam za sebou niekde zanechal.

Paola na mňa už čakala hore a chápavo sa na mňa usmievala. Bolo jej jasné, že som zažil výnimočné chvíle. "Dobré, že".

"Dobré". Viac sme si ani nepotrebovali povedať. Mlčky a obzerajúc sa ešte za seba, na oceán ponárajúci sa do šera noci, sme sa vrátili k autu.

"Dnes som zažil svoj najkrajší západ slnka v živote," povedal som Paole po ceste späť do mesta.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?