Záblesky pamäti z mojej cesty 5 - prízraky

Autor: Matej Sudor | 28.8.2012 o 22:11 | Karma článku: 6,99 | Prečítané:  438x

Vydať sa na cestu len tak bez cieľa, bez predstavy o tom, kedy sa vrátite späť a či sa vôbec vrátite. Nevedieť, kde budete o týždeň a s kým. Proste len urobiť prvý krok a nechať to na vyššiu inštanciu, na Život, nech vás povedie. Je to akési vzdanie sa životu so slovami "nech sa páči, tu ma máš, nech sa deje čo sa má." Vtedy sa vlastne ani nedá zablúdiť, pretože nikam nesmerujete. Takže logicky ani nezablúdite. Vtedy žijete zo dňa na deň a keď vás po troj dňovej opici v Atlante napadne, že ďalej budete pokračovať v ceste na bicykli, tak nad tým nerozmýšlate, ale to urobíte. Tak ako ja.

Okrem toho, že som na tejto ceste zažil absolútne pocity slobody, inokedy zas pocity úplnej samoty (keď som v noci stanoval na púšti a jediné, čo bolo počuť, bol šum vetra), načrel som si na dno svojich síl (keď som sa pretláčal s vytrvalým nepriateľským protivetrom, zásoby vody sa mi rýchlo míňali a do civilizície bolo ešte ďaleko), prešiel som rôznymi mestami a mestečkami, prespal som u rôznych ľudí, ktorí ma prichýlili v situáciách, keď som to potreboval. Okrem toho všetkého, som stretol aj pár prízrakov. Volám ich prízraky, pretože, aj keď to boli len momenty, len krátky pohľad do očí, alebo som len prebicykloval okolo, tak mi doteraz utkveli živo v pamäti a ja sa na tú scénu pozerám, akoby som tam bol znova.

Jeden takýto prízrak sa udial niekde na púšti, tuším v Texase, alebo v Novom Mexiku. Poľudňajšie slnko ťažko pálilo na rozľahlú zvlnenú vyprahnutú krajinu všade okolo mňa. Nad čiernou cestou kľukatiaciou sa predo mnou až k obzoru sa tvorila fatamorgána a ďaleko vpredu sa cesta menila na zrkadlovitú vodnú hladinu. V diaľke som uvidel nejaký tmavý pohyblivý predmet, ktorý menil vo vibrujúcom vzduchu svoje obrysy a siluetu. Ako som sa blížil, vylúčil som, že by išlo o auto. Ten predmet bol totiž menší a užší. Postupne som rozoznával postavu. Žeby tiež nejaký šialenec na bicykli ako ja? Tejto predstave som sa veľmi potešil. Za celý mesiac, čo som bol na ceste, som stretol len jedného Angličana, ktorý cestoval opačným smerom, z Kalifornie na Floridu a bolo to síce krátke ale veľmi vrelé stretnutie. Keby som tu uprostred pustiny stretol niekoho podobného... To by bolo super, možno by sme dnes v noci mohli zakempovať spolu. Z beztvarého predmetu sa čoraz jasnejšie rýsovala postava, ale išla príliš pomaly, aby to bol cyklista. Vlastne akoby len stála, resp. pohybovala sa z jednej krajnice cesty na druhú. Keď som bol už blízko, uvidel som scénu ako z nejakého uleteného feťácko-tajomného amerického filmu, scéna ako vystrihnutá z Big Lebowski alebo ešte lepšie Strach a hrôza v Las Vegas. Mladý chalan, v špinavých dotrhaných handrách, vychudnutý na kosť, len oči mu svietili spod dlhých ulepených blond vlasov a hustej brady pred sebou tlačil do kopca obrovský nákupný košík naplnený asi do polovice všakovakými haraburdami. Keby som ho stretol niekde na okraji mesta, povedal by som si, klasický žobrák..., ale tu uprostred púšte, ďaleko od akejkoľvek civilizácie. Keď som prechádzal okolo neho, krátko na mňa pozrel. V jeho pohľade sa zračilo niečo medzi plachosťou a strachom strateného teľaťa a nebezpečnosťou a divokosťou úplného vydedenca. Niekoho, kto už dávno nepatrí do "našej spoločnosti". Niekoho, kto sa nejakým omylom ocitol pred rokmi na tejto planéte a od vtedy blúdi po púšti a hľadá najbližší exit. Ako splašené zviera, ktoré nevie, ktorým smerom sa má pohnúť. Na krátko sme si vymenili pohľady, akoby sa na chvíľu vymanil z jeho sveta, zastavil sa, zobudil sa z jeho sna. Vzápätí však bez vážnejšieho záujmu o mňa (na čo som si s úľavou vydýchol, lebo tento zjav mal ďaleko od mojej pôvodnej predstavy priateľského vysmiateho cestovateľa na bicykli, najlepšie odniekiaľ z Európy, s ktorým by sme si dnes v noci založili oheň a dlho rozprávali o svojich zážitkoch) sa ponoril späť do svojho sveta a pokračoval ďalej vo svojej ceste, namáhavo tlačiac svoj vozík do kopca a nevšímajúc si sveta okolo seba.

Ďalší prízrak som stretol niekde medzi Arizonou a Kaliforniou, tiež v pustatine uprostred ničoho. Tentokrát som uvidel akýsi mech ležiaci na okraji cesty. Keď som sa priblížil, zistil som, že to nie je žiadny mech, ale človek. Sedel tam s jednou nohou vystretou a druhou skrčenou, opretý o kameň. Obuté mál špicaté kovbojské topánky, ošúchané džínsy a košeľu. Vedľa neho ležal jeho batoh a veľký klobúk ukrýval tmavú vráskavú tvár, pravdepodobne staršieho Mexičana, Indiána. Sedel tam bez pohnutia a nepohol sa ani keď som len tesne okolo neho prechádzal. Ešte som spomalil, pretože som nemal z neho vyslovene zlý pocit. Skôr som bolo zvedavý, rád by som s Indiánom prehodil slovo, ale nevenoval mi ani pohľad, ani náznak pohybu. Sedel tam, nikto nikde, o nič sa nezaujímal. Všimol som si, že dýchal, keďže ma napadlo, že by mohol byť mŕtvy. Nevyzeral však ani, že by spal. Proste tam len bol, ako nejaká moja halucinácia z mesiaca stráveného v púšti. Možno tam už takto čaká na nejaký svoj vesmírny stop 100 rokov. Možno to bol Castanedov Don Juan, ktorý sa tam len objavil, kvôli nejakému čarovaniu. A možno to bol len obyčajný Mexičan, ktorý tam vyspával (síce na nezvyčajnom mieste) opicu z predošlej noci. Ktovie. A je to vlastne jedno. Isté však je, že mi tieto krátke stretnutia s týmito prízrakmi zostali veľmi živo v pamäti, pričom si nepamätám na mnohých iných ľudí, s ktorými som prišiel do kontaktu a s ktorými som možno aj strávil viac času. A takto v blogu si na tieto zvláštne spomienky oživujem.

A nakoniec posledný, najreálnejší prízrak z mojej cesty:

Prada.JPG

Jednoducho obchod Prada uprostred ničoho v púšti Texasu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?