Záblesky pamäti z mojej cesty 4 - Peace of mind 2/2

Autor: Matej Sudor | 13.7.2012 o 15:03 | (upravené 13.7.2012 o 16:59) Karma článku: 6,81 | Prečítané:  623x

Vo Wall-marte som rýchlo doplnil zásoby na ďalšie dva - tri dni v divočine južného Texasu a pohol sa ďalej smerom na západ, von z mesta. Avšak Del Rio na moje nemilé prekvapenie nie e nie skončiť. V meste si stan rozložiť nemôžem, resp. nechcem, aj keby bolo kde. Žiadneho couchsurfera som tu nenašiel a celkový dojem tohto mesta je dosť nevľúdny.

Už sa pomaly stmievalo, keď sa po pravej strane cesty na okraji mesta objavil RV camp. To je taký ten kemp pre všetky možné druhy obytných vozidiel, prívesov a iných mobilných príbytkov, či domovov, v ktorých mnoho Američanov plnohodnotne - či menej plnohodnotne žije. Platiť sa mi za nocľah síce nechce, ale v tejto situácií nemám moc na výber. A aspoň budem túto noc v relatívnom komforte a bezpečí, utešujem sa pri pomyslení na vyhodené peniaze.

Majiteľ kempu, taký zdomestikovaný cowboy typu Bobbyho Ewinga na mňa trochu podozrievavo zazerá, ako tlačím plne naložený bike s nejakým vozíkom smerom k nemu. Popri všetkých tých RVčkach a amerických dôchodcov, na ktorých je tu zvyknutý a ktorí sú jeho výlučnou klientelou, tu musím pôsobiť ako krokodíl Dundee v Paríži.

"Dobrý, nestihol som sa už dostať z mesta, mohol by som si na dnešnú noc rozložiť stan niekde tu u vás?" Vskratke som mu porozprával o sebe, že bicyklujem naprieč Amerikou, že som z Európy, nech prelomím  jeho vrodenú nedôverčivosť voči všetkému cudziemu a nech vidí, že nie som žiadna socka a nepredstavujem potenciálnu hrozbu pre jeho RV dôchodcov.

"Zvyčajne tu stany nepovoľujem, ale pre vás urobím výnimku. Keďže sa blížia tie vianoce." Skvelé, tak predsa som ho obmäkčil, teším sa. "Je to 20 dolárov" oznámil mi sucho... No, až natoľko som ho neobmäkčil, aby ma tu prichýlil grátis. Pokúsil som sa mu ešte vysvetliť, že to je trochu moc, a či nemá niečo iné, lacnejšie, že nepotrebujem regulérny pľac s el. prípojkou a vodou, že mi kľudne stačia aj dva metre štvorcové niekde vzadu pri plote. Vianoce sa síce blížia, ale biznis je biznis a tak Bobbymu nakoniec platím 20 dolárovku a on mi spokojne ukazuje miesto, kde sa môžem zložiť. "Dnes organizujeme pre návštevníkov menšiu predvianočnú party. Máme jedlo, hudbu a spoločenský program, ste u nás vítaný" hovorí mi Bobby už celkom priateľským tónom na odchode. Jedlo? Tak tomu ver, že prídem. Za 20 dolárov vám to tam vyjem všetko. "Ďakujem, rád sa prídem pozrieť."

Potom, čo som rozložil stan a vybalil sa, dal som si dlhú horúcu sprchu, ktorá odparila zvyšky mojej mrzutosti z minutých peňazí. Až keď ste niekoľko dní na bicykli v púšti, dokážete plne doceniť a užiť si také jednoduché a každodenné veci ako je posteľ alebo sprcha. Čistý a spokojný ako kocúr na gauči som sa vybral teda na party. K úlnému šťastiu mi už chýba len naplniť môj večne hladný cestovateľský žalúdok.

Trochu nesmelo som vstúpil do hlavnej budovy, kde ma hneď privítala Bobbyho manželka, pekná mladá žena s dieťaťom na rukách. Bolo tam niekoľko ďalších hostí, od starcov až po malé deti. Pripomínalo to rodinné stretnutie početnej rozvrstvenej texaskej rodiny, na ktorom sa nejakou zhodou okolností objavil nejaký cudzinec z Európy, ktorý náhodou bicykloval okolo a tak ho pozvali dnu. Vymenili sme si zopár zdvorilostných fráz. Už tradične som zodpovedal tradičné otázky, typu odkiaľ som, odkiaľ idem a kam. Už som zvyknutý, že ľudia neveriacky krútia hlavami"Z Atlanty? A to len tak? Na bicykli? Sám? A kam idete?" "Áno, na bicykli. Nuž rád by som to dotiahol až na west coast, Kalifornia. Potom uvidím, čo ďalej". "Tak to musíte byť poriadne hladný. Tu máme jedla dosť, dajte si na čo máte chuť." Ponúkla ma Bobbyho žena ukazujúc na dlhý stôl plný lákavých dobrôt, ktorý som samozrejme zavetril hneď ako som vošiel, ale nie som ešte natoľko zdivočelý, aby som sa naň hneď vrhol. Boli tam všetky možné jedlá, čo ja viem, typickej texaskej kuchyne, ak také niečo vôbec existuje. A bolo toho veľa. "Everything´s bigger in Texas" hovorí slogan na tabuli pri vstupe do tohto najväčšieho amerického štátu (okrem Aljašky - ja viem). ´Aj porcie´ hovorím si slastne pri pohľade na túto prestrenú tabuľu. Rôzne druhy mäsa, na šťave, vyprážané, kuracie, divina, hovädzie, k tomu prílohy, zemiaky, ryža, šaláty, zelenina, koláče, zákusky. Moja slovenská nesmelosť razom ustúpila úprimnému poctivému hladu a nadšeniu z toho, čo pred sebou vidím. Domáce jedlo som nemal už vyše mesiaca. Beriem si najväčší možný tanier a veselo si ho plním, pričom si dávam pozor, aby som nič nevynechal. Bobbyho žena sa na mňa spokojne usmieva, ako do seba tlačím všetko jej vynikajúce jedlo, ktoré pripravila. ´Za tých 20 dolcov je toto celkom slušná pridaná hodnota´, krochkám si sám pre seba.

Ktosi ma zavolal, nech idem do sály pozrieť si spoločenský program. Nechcel som byť netaktný, aj keď to hlavné, prečo som tu bol, už prepĺňalo moje útroby. Nabral som si teda ešte jedno stehno, nech tam nesedím len tak nasucho pri tej kultúre. V sále pri stoloch sedelo asi 50 ľudí, hostia kempu, väčšinou staršie páry, rodiny s deťmi a nejakí starí osamelí cowboi. Klobúky, košele, džínsy, proste texaskí farmári ako z časopisu. Na malom pódiu hrala (prekvapivo) country kapela aj s Bobbym, z ktorého sa vykľul celkom dobrý huslista. Ja som si našiel stoličku vzadu v tmavom rohu, lebo som sa tam necítil zrovna ako medzi svojimi (tiež prekvapivo). Zahrali pár piesní, obecesntvo sa bavilo spievalo s kapelou, chlapi popíjali pivo, decká sa tvárili unudene a ja som sa nevšímavo venoval kuraciemu stehnu. Nakoniec zahrali Tichú noc, ktorá aj vo mne prebudila trochu vianočného sentimentu, aj keď tisíce kilometrov od domova s texaskými farmármi.

Potom na pódium vyšiel nejaký chlap s veľkým klobúkom na hlave, flanelová košela, modré obtiahnuté džínsy a vysoké kožené špicaté topánky. Mohol mať okolo 50ky. Tohto by som prirovnal skôr k Džej Árovi, ale bol drsnejší, silnejší a vyžarovala z neho sebaistota. V ruke držal väzenské putá. V momente sa sála utíšila, čo som pripísal jeho silnej osobnosti. Rozhovoril sa hrubým hlasom a mne po pár vetách došlo, že je to miestny kazateľ. Nuž, v Európe sme zvyknutí na trochu iný outfit duchovných, ale iný kraj iný mrav, hovorím si. Začal hovoriť niečo o biblii a Ježišovi. Nemal som chuť ho počúvať a venovať mu pozornosť. Posledné, čo potrebujem je počúvať nejakého južanského kresťanského fanatika, pomyslel som si znechutene. Musím tu ale vydržať ešte chvíľu. Keby som teraz odišiel, je to ako päsť na oko, rozmýšľal som, domáci by sa možno aj urazili, že nemám úctu alebo čo. Snažil som sa ho najskôr nevnímať a rozmýšľať nad praktickými otázkami, či mám všetko, čo potrebujem na ďalšie dni v púšti, či som nič nezabudol kúpiť, a hlavne nad tým, čo mám robiť. Či mám ísť ďalej na bicykli, alebo to vzdať, veď aj tak si nestihnem prísť až do Kalifornie. Čo mi môžu urobiť? Vyhostiť ma? Kam? Zavrieť ma, dať mi pokutu? Sľubné však je, že do Mexika nie je žiadna kontrola, takže by som možno mohol prejsť aj po vypršaní platnosti víz. Avšak tieto moje úzkostlivé myšlienky čoraz viac narušovala reč tohto cowbojského kazateľa alebo kazateľského cowboya, neviem, čo viac. Američania ich volajú jednoducho a pekne "Preacher man". Už ďalej som ho nemohol nepočúvať a nielen preto, že v sále okrem neho nikto ani len nešeptal. Po krátkom úvode už nehovoril o biblii, nepoužíval citácie ani naučené náboženské frázy. To, čo hovoril vychádzalo z neho, z jeho života, z jeho vlastných skúseností.

"Dnes vám chcem hovoriť o strachu. Lebo, ten všetci dobre poznáme. Strach je to, čo nás najviac zväzuje a uväzňuje, spútava nás" vystrel dopredu ruky s putami. "A verte mi, o väzení viem toho, dosť. V jednom som totiž sedel. Ale to je už dávno. Avšak horšie väzenie ako to vonkajšie kamenné, je vnútorné. To, ktoré si nosíme v sebe. Tým väzením je strach. Stále sa niečoho bojíme, máme obavy z toho, čo bude alebo nebude. Chceme, aby sa náš život vyvíjal podľa našich predstáv, podľa našich obmedzených a často povrchných egoistických predstáv. A keď sa tak nestane, sme z toho nešťastní. Bojíme sa tiež toho, čo nepoznáme. A nakoniec, bojíme sa smrti. Strach zo smrti je zdrojom všetkého strachu v našom živote. Chcem sa vás teraz spýtať. Viete, čo je opakom strachu?"

"Viera" zašumelo v sále.

"Mier" významne povedal po krátkej odmlke. "Hlboký vnútorný mier a pokoj, ktorého súčasťou je láska a  neochvejná dôvera v život. Keď budete dôverovať životu, otvoríte sa mu. Otvoríte sa všetkému, čo vám život ponúka a život toho ponúka naozaj veľa. To len my to všetko zo strachu odmietame, lebo sa úzkostlivo držíme toho malého stebla trávy, ktoré predstavuje to, čo poznáme. Naše istoty. Keď budete dôverovať životu, nebudete už vnímať a súdiť veci, ktoré vám prídu do cesty ako niečo zlé. Nebudete z toho už nešťastní ani nahnevaní. Budete sa sústrediť len na to, čo vy vašimi silami môžete urobiť, ale z toho, čo nemôžete ovplyvniť, sa nebudete trápiť. Lebo, verte mi, život je múdrejší ako my a to, čo sa nám javí, ako niečo negatívne, môže sa nakoniec ukázať ako niečo, čo nás veľmi obohatí. Ale keď sa bránime životu, bojíme sa mu otvoriť, prijímať ho taký aký je, sami sa tým ochudobňujeme. Dôverovať znamená konať srdcom a srdce vie ako sa otvoriť životu..."

Hovoril toho viac a dlhšie, ale hlavne tieto jeho slová mi utkveli v pamäti. Myslím, že ten večer nebol v tej miestnosti nikto, kto lepšie pochopil jeho slová, ako ja. Akoby hovoril presne o tom, čo som vtedy potreboval počuť. A prečo nie? Veď náhody neexistujú:) Všetky moje obavy z posledných dní,... vlastne už odvtedy, ako som v Atlante sadol na bicykel.. vlastne už odvtedy, ako som pred tromi mesiacmi opustil domov... všetky moje obavy o to, čo bude, sa teraz úplne vytratili.

V tú noc, keď už všetko stíchlo, som si pred stanom otvoril pivo, pozeral sa v úžase na oblohu plnú hviezd a nestaral sa o budúcnosť ani minulosť. Len som silno až na kosť precítil prítomný moment a seba v celom tom vesmíre. Kdesi hlboko v sebe som s istotou precítil svoje obnažené Bytie. To že "SOM". Nič viac, nič menej. A to mi v ten večer prinieslo hlboký mier a pokoj.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?