Záblesky pamäti z mojej cesty 4 - Peace of mind 1/2

Autor: Matej Sudor | 12.7.2012 o 21:45 | Karma článku: 4,48 | Prečítané:  535x

Keď som dorazil do Del Ria, už tradične som najskôr zamieril do Subway. Vždy, keď sa dostanem do civilizácie natoľko civilizovanej, že tam majú Subway, dám si poriadne natlačený footlong a sú to pre mňa po pár dňoch strávených v divočine len na ovsených vločkách, sušenom ovocí, nutelle a konzervách hotové kulinárske orgie.

V Del Riu som si okrem toho zaumienil, že skočím na hranicu s Mexikom, na pasovú kontrolu, kde si pokúsim predĺžiť moje trojmesačné turistické viza, ktoré mi asi o mesiac vypršia. Ale pred sebou mám ešte poriadny kus cesty. Stále som kvôli tomu v akomsi podvedomom zhone, nervozite, niekam sa náhlim a počítam čas a kilometre. Nedokážem si preto naplno užívať ten priestor okolo seba, tú voľnosť, slobodu, pecítiť prítomnosť a seba v nej.

Zo Subwayu teda hneď vyrážam na hranicu, ktorá je priamo na kraji mesta. Idem po prázdnej ceste, nikde nikto a zrazu sa predo mnou objaví značka s nápisom "Posledná možnosť obrátiť sa späť do USA". Ušlo mi niečo? Kde je hranica a kontrola? Zliezam pre istotu z bicykla a neodvažujem sa ísť ani o kúsok ďalej. Pár metrov predo mnou pred takou tou búdkou, aká býva na diaľnici na mýto stojí Mexičan v uniforme.

"Prosím Vás toto je už Mexiko?" kričím na neho z USA.

"Áno odtiaľto už hej" odpovedá mi z Mexika a ukazuje na pomyselnú čiaru na ceste. Očividne sa zabáva na mojej nechápavosti.

"A kde je kontrola pasov? Potrebujem sa dostať na americkú pasovú kontrolu" vysvetľujem mu.

"To musíte tam", ukazuje mi pobavene na neďalekú budovu. "Ja tu len vyberám cestné mýto. Do Mexika pas nepotrebujete".

"Gracias" ukončujem našu cezhraničnú konverzáciu a pri pomyslení, že som sa len tak tak neocitol nedopatrním v Mexiku, mi odľahlo. Zatiaľ nie som na Mexiko pripravený. Môj plán nateraz je westcoast. ale myšlienka, že by som zrazu bol v Mexiku dozvedel sa to až tam ma celkom zabáva.

Pred budovou americkej hraničnej kontroly to už vyzeralo, ako sa na správnu americko-mexickú hranicu patrí. Nekonečné kolóny áut, krok sun krok, všetky čakajúce na to, kým ich vpustia do tejto krajiny neobmedzených možností. Pri tom pohľade ma opäť zalieva pociť úľavy, že som zastal a nešiel ďalej. Fakt užitočná značka, krútim hlavou pri pomyslení na absurdnosť celej tejto scény, "Posledná možnosť obrátiť sa späť do USA", takú by som si kľudne vyvesil u seba v izbe.

Avšak žiadne dobré správy ohľadom mojich víz ma nečakajú. Americká úradníčka s prívetivosťou aj výzorom rozdráždeného bulldoga ma odbíja jednoznačným NIE. "Víza nie nie je možné nijakým spôsobom predĺžiť. Najneskôr posledný deň ich platnosti musíte opustiť územie Spojených štátov". Môj chabý pokus o vysvetlenie mojej situácie, že prechádzam na bicykli cez jej krásnu domovinu z východu na západ a že potrebujem viac času a snaha vzbudiť v nej kúska empatie s osamelým pútnikom, evidentne nepadol na úrodnú pôdu. "Buďte vôbec rád, že ste to otočili tesne pred hranicou a nešli ďalej do Mexika. To by sme vás sem už nepustili. Vaše víza sú totiž len one entry. Další prosím" a ďalej so mnou odmietla zaoberať. "To si urobil fakt dobre, že si sa otočil" mrkol na mňa povzbudivo jej mladý kolega, ktorý vyzeral, že má pre mňa viac pochopenia, ale bohužial mi nemá ako pomôcť.

´Tak toto mi na kľude teda fakt nepridá. Nechcem sa náhliť, a aj keby som robil 150 km, denne, na west coast to do mesiaca asi aj tak nestihnem. Keď už som na ceste a mám jasný cieľ, nechcem sa ho niekde po polke cesty vzdať.´ Navyše už som prekonal pár kríz, kedy som mal sto chutí hodiť bike aj celú výbavu do kríkov, vykašlať sa na všetkú tú námahu. V hlave urputne preberám svoje možnosti a myšlienky ma opäť raz zahlcujú. ´Čo ďalej? Kašlem na to, ešte mám mesiac.´ Nemám chuť sa tým teraz zaoberať, aj tak nič nevymyslím. Navyše už je dosť neskoro, musím ešte nakúpiť zásoby potravín a vody a mazať rýchlo z mesta, kým nepadne noc, aby som našiel niekde miesto, kde rozložím stan...

...pokračovanie zajtra

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?