Záblesky pamäti z mojej cesty 2 (Vancouver - Atlanta)

Autor: Matej Sudor | 5.5.2012 o 10:52 | (upravené 3.11.2012 o 15:18) Karma článku: 5,29 | Prečítané:  755x

V lietadle na mňa dolieha celá ťarcha môjho rozhodnutia. Rozhodnutia, ktorým opúšťam môj doterajší život. Všetky istoty, pohodlie a mojich blízkych nechávam za sebou a idem v ústrety neznámu. Pocit ľahkosti a pozitívnej energie z posledných dní pred odchodom teraz vystriedala akási naliehavosť a stiesnenosť. Myseľ pracuje na plné obrátky. Neustále preberá zo všetkých strán, či som sa správne rozhodol, či som predsa len nemal radšej zostať doma. Či to musím riešiť takto radikálne, veď svet sa dá vidieť aj postupne, v menších krokoch. Cítim totálnu osamelosť. Už tu nie je nikto. Som tu len ja a môj život, moja cesta. Na jednej strane všetky tieto malomyselné myšlienky vo mne vyvolávajú úzkosť, na strane druhej cítim život a bytie v jeho čistej čírej podobe. Toto sa dá nazvať hocičím, len nie nudou a otupelosťou, ktorá ma verne sprevádzala posledné roky. Vypínam svoju myseľ a kompletne sa ponáram do prítomného momentu. Pozerám sa malým okrúhlym oknom pod seba na pokojný nedozierny atlantický oceán a upokojujem sa aj ja.

Vo Vancouvri ma víta slnečné počasie, čo je na toto upršané mesto a toto jesenné ročné obdobie celkom vzácnosť. Žil som tu osem mesiacov a teraz sa sem vraciam na začiatku tejto cesty. Cítim sa tu skoro ako doma. Vynárajú sa predo mnou známe miesta, ulice, downtovn a nakoniec priatelia, ktorých som vyše roka nevidel a ktorí ma ochotne ubytujú u seba na týchto pár dní. Vancouver som si vybral ako prvú destináciu cesty úplne prirodzene, ani som o tom nerozmýšľal. Navyše mi Kanada ešte dĺži preplatenie daní, ktoré som tu odviedol a tie sa mi veľmi zídu do môjho skromného cestovateľského budgetu.

Kým Juraj a Katka, u ktorých bývam majú svoje každodenné povinnosti, ja trávim tieto dni celkom kľudne. Nemám chuť na veľké žúry a byť uprostred spoločnosti. Jesenné farebné počasie mi praje, chodím sa prechádzať do prístavu, Stanley Parku, len tak sa túlam po meste, po mojich obľúbených miestach. Naberám sily na cestu. Rozmýšľam aký spôsob cestovania bude najlacnejší a zároveň mi poskytne potrebnú slobodu a voľnosť pohybu. Na vlastné auto nemám. Niežeby sa tu nedalo zohnať niečo pojazdné za malé peniaze, tak za 1000 kanadských dolárov. Problémom je poistka, bez ktorej sa tu jazdiť nedá a tá vyjde drahšie ako samotné auto. Verejná doprava v Kanade a USA je tiež drahá, navyše spoje jazdia len medzi veľkými mestami.

Na craigsliste sa mi podarilo nájsť chlapíka, ktorý cestuje autom do Toronta a hľadá spolucestujúcich za náklady na benzín. Ja mám v pláne ísť na východné pobrežie, do New Yorku a Toronto je v podstate mojim smerom. Neváham a pridávam sa ako štvrtý člen posádky. Po asi dvoch týždňoch teda opúšťam priateľský a pohodový Vancouver.

Nasledujúce dni a týždne mojej cesty cez Toront, Chicago, Milwaukee, New York až do Atlanty som už podrobnejšie opísal priamo z tých miest tu, tu, tu a tu.

V ďalších blogoch sa chcem preniesť už k tomu, ako som sa v Atlante zrazu rozhodol, že si kúpim bicykel a ako som potom na ňom prešiel 4300 km naprieč Spojenými štátmi.

... to be continued...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?