Záblesky pamäti z mojej cesty

Autor: Matej Sudor | 30.4.2012 o 11:18 | Karma článku: 7,07 | Prečítané:  1484x

V spetembri 2010 som sa vydal na cestu, ktorá v mojom živote znamená veľa. Istým spôsobom som na nej stále, aj keď fyzicky som už doma a veľa spomienok už vybledlo a vyprchalo. Včera som po dlhej dobe znovu otvoril môj starý značne opotrebovaný a vskutku cestovateľský denník, ktorý mi pred cestou darovala jedná dobrá priateľka. Čítam si dažďom rozpité riadky, ktoré som vtedy písal, ponáram sa do spomienok a opäť sa vydávam na cestu. Tentokrát s istým nadhľadom vytvoreným odstupom času, ktorý som vtedy ešte nemal. Vtedy bolo všetko akútne prítomné a reálne...

Dlho pred samotným odchodom na túto cestu som zvádzal v sebe boj srdca a rozumu. Srdce mi naliehavo a neodbytne vyrtvalo pripomínalo, že chcem byť slobodný, že chcem žiť intenzívnejšie, plnšie, že chcem vidieť a zažiť svet, spoznať nové miesta, nových ľudí, iné kultúry. Že chcem naplno prežívať každý jeden deň. Že tento môj prázdny frustrovaný život bez hlbšieho zmyslu nie je nevyhnutný. Práca, ktorá ma nebaví a nenapĺňa. Jediným únikom je v piatok sa opiť a zabudnúť na túto ťaživú ničomnú realitu všedných dní. Bohužiaľ alkohol je len falošným chvíľkovým únikom, ktorý za chvíľu opojného zabudnutia nekompromisne požaduje zaplatiť. Aj s úrokmi. A cena je dosť vysoká. Depresie, úzkosť, tou cenou som ja sám.

Ale môj vnútorný hlas mi stále našepkával, že jestvuje z toho cesta von. Doslova von - do sveta. Trvalo mi však dlhú dobu, kým som pozbieral všetku odvahu a urobil konečné rozhodnutie, prvý krok, rozhodnutie, že naozaj odchádzam, rozhodnutie, ktoré už nešlo vziať späť. Môj rozum a strach mi boli najväčším nepriateľom. Stále mi hádzal polená pod nohy v podobe "rozumných" dôvodov, prečo celý tento nápad s cestou okolo sveta je nezmysel. Presviedčal ma, že je to nereálne, nezodpovedné, zahadzuješ svoje vzdelanie, všetky istoty, ani nevieš, kam chceš ísť, nevieš, čo bude potom, nevieš ako a kde skončíš, nemáš dosť peňazí.

Tento vnútorný boj som zvádzal do 25. augusta, kedy som sa definitívne rozhodol. Rozhodol vypočuť srdce a vykašlať sa na rozum a strach. Veď môj život aj tak stojí za hovno. Nemám čo stratiť. K tomuto rozhodnutiu mi značne dopomohol sám život v podobe výpovede z práce, ktorú som k 1. septembru dostal z organizačných dôvodov. V momente, keď som sa rozhodol, zo mňa opadla ťažoba. Akoby som zo seba zhodil tažký olovený skafander, ktorý ma doteraz zväzoval a bránil mi voľne dýchať. Po veľmi dlhej dobe som opäť pocítil energiu, chuť žiť, žiť naplno, byť sám sebou. Áno, prvý krát v živote som si jasne uvedomil, že som vypočul sám seba a že sa už neriadim tým, čo si myslia a hovoria druhí, predstavami iných, o tom ako žiť. Toto som skutočne JA. Teraz už len zostáva v čo najkratšom čase zorganizovať všetko, kúpiť letenku, rozlúčiť sa s najbližšími a nepozerať naľavo, napravo a hlavne nie dozadu. Len dopredu, nech tá energia a odvaha zo mňa nevyprchá.

Veci začínajú do seba samé zapadať ako tetris. Kupujem si lacnú jednosmernú letenku do Vancouvru od chalana, ktorý svoju cestu zrušil a potrebuje sa jej zbaviť. O mesiac je už všetko pripravené na môj odchod. Lúčim sa so smutnými rodičmi, ktorí nechápu ale akceptujú moje rozhodnutie. S kamošmi, ktorí ma podporujú a držia mi palce. 23. septembra nastupujem vo Viedni do lietadla smer Dusseldorf a ďalej Vancouver. Plán cesty je nejasný, nekonkrétny. Ale vzrušene si predstavujem prílet do Vancouvru, potom pôjdem na východné pobrežie, ďalej dole do Spojených štátov, ďalej na juh, Mexiko, stredná Amerika, Kolumbia, Peru, Bolívia, Chile, Argentína... okolo sveta. Nemám konkrétny cieľ. Cesta je cieľ. Dokedy sa budem túlať neviem. Mám všetok čas, čo potebujem. Dovtedy, kedy už jasne budem vedieť, že je čas vrátiť sa domov.

Odlietam s myšlienkou, ktorú si mi povedala deň pred odchodom:

"Ničoho sa neboj. Život neopustí život."

Venované Barborke

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?