Moja prvá Trnavská stovka

Autor: Matej Sudor | 6.6.2011 o 10:34 | (upravené 3.11.2012 o 15:16) Karma článku: 7,33 | Prečítané:  2364x

Asi pred týždňom mi zavolal kamoš s otázkou, čo robím cez víkend a či nechcem ísť na Trnavskú stovku. "Trnavskú čo? Trnavskú stovku." Je to turistický pochod z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom a stovka sa to volá preto, lebo trasa má sto kilometrov. "Jasné, idem, znie to dobre", súhlasil som ľahkovážne, nevediac presne do čoho sa púšťam. Mišo mi poslal link a ešte pár článkov, z ktorých som sa podrobnejšie dozvedel, čo ma to vlastne cez víkend čaká.

Ako som už spomenul Trnavská stovka je pochod z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom, ktorý sa koná každoročne a tento rok sa išlo už 38. krát. Začiatok je v sobotu v skorých ranných hodinách (od 6:00 - do 8:00) na Hlavnej stanici a koniec do 8:00 v nedeľu v Brezovej pod Bradlom. Trasa v podstate kopíruje červenú turistickú značku, teda Štefánikovu magistrálu, ktorá vedie hrebeňom Malých Karpát. S Trnavou má spoločný len názov a organizátorov a nemeria presných 100 km ale "len" niečo cez 92, pričom celkové prevýšenie je okolo 2800 metrov. Čím viac sa blížila sobota, tým viac som si uvedomoval tieto hrozivé čísla. Toto asi nebude klasická príjemná turistička v prívetivých lesoch Malých Karpát. Na druhej strane, výzvy mám rád a aspoň si otestujem svoju fyzickú a psychickú výdrž.

V sobotu ráno mi zvoní budík v nekresťanskú hodinu 5:30. Slnko svieti, voda láka... všetko nasvedčuje tomu, že dnes bude pekný deň. V rýchlosti do seba hádžem raňajky, balím výbavu šampiónov (4 chleby s paštétou a paprikou, 3 margotky, 1 sójovú týčinku, nejakú vodu a energetický nápoj). Minimum oblečenia, čelovku, obúvam si moje rokmi overené, vychodené a mojim nohám prispôsobené tenisky a vyrážam zdolať 100vku. Resp. mojim heslom je niečo ako "Veď uvidím ako to pôjde, netreba tlačiť na pílu." Ale niekde v hĺbke mojich ambícií sa vidím prichádzať nadránom, síce vyčerpaný ale s úsmevom víťazov do Brezovej pod Bradlom.

S Mišom sa stretávame o pol siedmej na Hlavnej. Po chvíli hľadania sa radšej pýtame dvoch chalanov, ktorí vyzerajú, že tiež idú na stovku, kde je štart. Nasmerujú nás dole schodmi ku krčme, kde sú organizátori a asi 20 - 30 ďalších ... stovkárov. Mladí, starí, aj nejaké baby. Jedna z nich má na chrbte dokonca 60 ku batoh a ja ju už teraz ľutujem. Dozvedáme sa, že väčšina ľudí uz vyrazila a tak sa žiadne zbytočné reči nekonajú. Vypisujeme naše mená a kontaktné údaje na ústrižok papiera, dostávame A4ku so súťažnými číslami, mapkou trasy a miestami na pečiatky z jednotlivých stanovíšť po ceste. Pridávame sa k väčšej skupinke chalanov a tesne pred siedmou vyrážame smer Koliba.

Chalani nasadzujú hneď zo začiatku celkom slušné tempo a my sa ich držíme. Mišo odráža moje ironické poznámky a jednoznačne mi vysvetľuje, že sálovky sú najlepšie a najpohodlnejšie boty, aké si mohol zobrať na takéto podujatie. Popritom si stíha robiť srandu z chalana pred nami, ktorý ide v sandáloch. Po chvíli sme na Kolibe a za cvičnou lúkou zabáčame konečne do lesa na červenú. Držíme si dobré tempo a predbiehame tých pomalejších. Na Biely kríž to dávame asi za 2 hodiny. Dostávame prvú pečiatku z ôsmych, zavrhujeme nápad dať si pivo kvôli dlhej rade a ideme rovno ďalej. Veď dáme si na Babe. Mrkneme ešte očkom na hríb, ktorý udáva čas 4h 10 min. na Babu, a ja neveriacky kývem hlavou pri pomyslení, že to nie je ešte ani len tretina celej štreky, ale pokračujeme ďalej v našom tempe. Väčšinou sme to my, kto predbieha, až na pár bláznov, ktorí idú poklusom a vo mne vyvolávajú reakciu, "šak toto neni normálne". Zatiaľ sa nám ide dobre, v lese je príjemne, slnko nepáli. Mišo neustále o niečom rozpráva a poučuje, niekedy aj skúsených stovkárov, takže si hovorím, že všetko je zatiaľ v poriadku. Občas síce spomenie lýtko a nejaké tie odtlaky, ale hovorím mu, že všetko je to len psychika, a že keď na to nebude myslieť, tak ho ani nič bolieť nebude.

Na Babu prichádzame, pre nás začiatočníkov, v rekordnom čase, tesne pred dvanástou. Poslednú pol hodinu sme zaťali zuby a neubrali z tempa len kvôli vidine oroseného čapovaného piva (dvoch, aby som bol presný), sadnutia si konečne na riť a vyloženia unavených nôh. Po hodine, počas ktorej sme načerpali nových síl, sa neochotne dvíhame z našich pololežiacich polôh. Aj to len preto, že skoro všetci už odišli.  Niekoľkí to balia na naše potešenie už tu na Babe, takže ak by sme aj skončili niekde ďalej po ceste, nebudeme už úplní lúzri. S týmto hrejivým pocitom hrdinstva našlapujeme hneď opäť do kopca a zhodujeme sa na tom, že nám pivá dodali potrebnú silu aj odhodlanie. Aspoň na chvíľu, kým sme ich zo seba nevypotili.

Ďalšia zastávka je Čermákova lúka na 35. kilometri, kam prichádzame o tretej. Pre študentov z Trenčína, s ktorými sme sa dali do reči po ceste, je toto posledná štácia, aj keď na začiatku mali v pláne prísť až do Bukovej. Ja mám pocit, že u nás sa tiež bude čoskoro lámať chleba a cieľ Brezová pod Bradlom začína naberať skôr mýtický charakter. A to máme pred sebou ešte najťažší úsek trasy - Vápennú. Na chvíľu sadáme do trávy, doplňujeme vodu a nejakú tú energiu a ideme ďalej. Kráča sa nám čoraz horšie, cítime celkovú únavu a vyčerpanosť. V nohách máme už 40km a tie nám to nekompromisne pripomínajú. Mišo už skoro prestal rozprávať, čo je známkou toho, že už ozaj ide do tuhého. Len občas spomenie niečo o pľuzgieroch, otlakoch a lýtku na ľavej nohe. Dokonca pripúšťa, že sálovky asi ozaj nebol najlepší nápad. Moje nohy ma tiež už nemajú rady a okrem otlakov sa mi začína tvoriť pod palcom pľuzgier. Naše tempo z rána je už len matná spomienka. Kráčame už len tak nejak mechanicky s cieľom dostať sa do Sološnickej doliny. Mišo jednoznačne prehlásil, že on tam končí. Jeho cieľovou métou sa stáva krčma v Sološnici a skoro až s láskou v hlase mi opisuje, ako si dá pivo a guláš. Mne sa tiež tento cieľ postupne zdá čím ďalej tým príťažlivejší. Pľuzgier je stále otravnejší a tak som rozhodnem naň pozrieť a na moje potešenie žiadny pľuzgier nenachádzam. Vyrovnávam teda ponožku a ide sa mi asi o 2 percentá lepšie. Pred Sološnickou dolinou nás predbiehajú dvaja celkom normálne vyzerajúci chlapi (rozumej žiadni ultramaratónoví extrémisti) s dobrou náladou a závideniahodným elánom. Vraj po Vápennej je to už v pohode. Viem, že je donebavolajúca blbosť, ale nejako sa im podarilo ma motivovať a odniekiaľ z hĺbky vydolovať zabudnutú ambíciu Brezovej pod Bradlom.

N asfaltke v Sološnickej doline, aj napriek bolestiam... celého môjho tela, sa s Mišom lúčim. Beriem si od neho nejaké deli, hroznový cukor, hádžem posledné zvyšky zdravého úsudku a sebazáchovy za hlavu a idem na Vápennú. Výstup na Vápennú je asi najťažší úsek celej stovky, kedy treba vyšlapať zo Sološnickej doliny nejakých 400 výškových metrov strmým svahom na vrchol. Ja sa prepínam do nejakého stand by (v tomto prípade walk by) režimu. Vypínam mysel a iné nepotrebné požierače energie, pozerám sa asi meter pred seba a striedam raz pravú raz ľavú nohu. S Mišom sme vymysleli takú taktiku, že keď šlapeme do kopca, nepozeráme do diaľky, ale len tesne pred seba na chodník. Dokážeme sa tak skoro oklamať, že ideme po rovine. Ja si už nemyslím nič, nesnažím sa sebaoklamať, neriešim, proste šlapem. Po chvíli mi zvoní mobil a Mišo mi oznamuje, že stihol Bus do Malaciek a že nad Vápennou sú brutálne oblaky a vyzerajú fakt hrozivo. Už aj pred tým som v diaľke počul nejaké hrmenie, ale dúfal som, že sa nám to predsa len vyhne. Toto nie sú zrovna slová, ktoré by som teraz potreboval počuť. Ale už som príliš vysoko na to, aby som sa vracal späť a tak stúpam ďalej. Hrmí stále bližšie a bližšie a ja stúpam stále vyššie a vyššie. Hrmí už celkom blízko nado mnou a je to také to hrmenie, ako keby ste lámali nejaký plast alebo čo. Presne v momente, keď vychádzam z lesa na vrchol Vápennej sa to spustilo. Dokonalé načasovanie. Ako keby niekto zapol gombík alebo roztrhol nebo plné vody. Z Vápennej je za normálneho počasia parádny výhľad. Teraz sú všade iba nepreniknuteľné husté tmavé oblaky a ja a ešte zopár nešťastníkov priamo uprostred nich. Pod nami, vedľa nás nad nami, všade tma. Mám pocit, že keď natiahnem ruku, tak sa tých oblakov dotknem. Lejak, vietor, krúpy, proste búrka jak sviňa. A zachytila ma asi na tom najhoršom mieste, kde mohla. Ale najväčšie obavy mám z bleskov, ktoré udierajú na môj vkus až príliš blízko. V rýchlosti míňam železnú rozhľadňu s dvojkrížom, lebo zdržiavať sa teraz pri nej mi pripadá ako čistá sebevražda. Dobieham malú skupinku predo mnou a zavesím sa na nich. Jediné, čo teraz chcem, je byť už niekde dole v nižších polohách v lese. Chodník však stále ide po hrebeni, navyše je plný skál, z jednej aj druhej strany strmé zrázy. Pod nohami sa nám vytvoril potok a snažím sa sústrediť na to, kam šlapem. Z topánok a ponožiek sa mi stalo blato a už ich ani poriadne nevidím. Ani keby som sa veľmi snažil, nevymyslím lepšie podmienky na nejaký úraz, ako tie, čo tu máme. Na ťažších miestach, kde musíme prekračovať opatrne skaly, sa tvoria menšie rady a my musíme čakať, kým to tí pred nami prejdú. V jednom momente nás oslepí, ako z fotoaparátu a v zápätí sa rozrachotí hrom, že ho doslova fyzicky cítim. Nikto nič nehovorí, iba chalan predo mnou poznamená, že "toto sme ozaj nepotrebovali." Ja len dúfam, že si všetci okolo vypli mobily, ale potom si hovorím, že je to aj tak jedno. Máme na sebe dosť ďalších elektrických vodičov a ak to do nás má prdnúť, tak si nijako nepomôžeme. Vo mne sa mieša strach so vzrušením a adrenalínom, čo spôsobilo, že už necítim žiadnu bolesť a dostávam sa do tempa, aké sme mali ráno na ceste na Babu. Cesta konečne začína klesať dole do lesa a my robíme rôzne vtipné akrobatické kúsky na šmykľavom blate. Ale nikto sa nesmeje. Zdá sa, že z toho najhoršieho sme sa už dostali, ale v tom mi ďalší blízky blesk pripomenie, aby som nechválil deň pred večerom a tak sa len ďalej sústredím na cestu a na to, aby som sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostal preč. Konečne prichádzame na stanovište pod Vápennou, kde sa pod celtovinou tlačí tlupa zmoknutých opršiplášťovaných stovkárov. Nechávam si opečiatkovať mokrý papier sakra vydretou a pre mňa osobne hodnotnou pečiatkou, pritisknem sa k ostatným a konečne v úľave vydychujem. Zisťujem škody na mne a v batohu, na ktorý som tam hore nestihol ani navliecť protidažďový návlek. Všetky náhradné veci na oblečenie mi samozrejme do nikty premokli. Aspoň sa nemusím prezliekať. Po chvíli prešlapovania z nohy na nohu, sa mi opäť vracia stará dobrá bolesť a celková vyčerpanosť. Navyše sa začínam triasť od zimy a tak sa vzdávam myšlienky počkať tu, kým prestane pršať.  Cieľ Buková, najbližšia civilizácia a pre mňa zároveň aj finálna štácia. Good bye Brezova pod Bradlom. "Koľko to je do Bukovej?" Zaznela éterom otázka, ktorú som mal aj ja na jazyku. "Ešte nejaké tri hodiny." Viem, že sú to stovkárske tri hodiny, ktoré by na turistickej značke boli aspoň štyri. "Do riti", hovorím si úprimne sám pre seba, vyťahujem čelovku a o pol osmej vyrážam ďalej do lesa. Ale aspoň ma nezabil blesk.

Zvyšok cesty je už len dlhé mokré bolestivé utrpenie v tmavom lese. Adrenalín ma už dávno opustil a všetko, čo ma predtým bolelo, ma teraz bolí dvojnásobne. Ponožky mi rytmicky čvachtajú v tom, čo mi zostalo z topánok a ja sa pokúšam nemyslieť na to, ako ďaleko je to ešte do Bukovej. Okrem triviálnych bolestí nôh a ramien sa mi na tele začínajú prejavovať aj iné zvláštnosti, ako žltý fľak na palci pravej ruky, na ktorý so zvedavosťou malého dieťaťa až pobavene pozerám. Alebo si zakašlem a zabolia ma kríže, čo mi pripadá celkom vtipné a aj by som sa zasmial, ak by som vládal. Mon Repos je príjemným spestrením monotónnosti lesa, ale keď zbadám hríb a na ňom údaj 7 hodín do Bukovej, tak sa vo mne niečo pohne a odovzdanosť strieda hnev. "To si snáď robia prdel!" ukazujem hríb okoloidúcemu staršiemu pánovi. Asi vidí na mne, že potrebujem uspokojivé vysvetlenie a tak ma ukľudňuje, že to je cesta po červenej cez Záruby, ale my tade nejdeme. Buková je už len asi hodinu a pol. Aha.

Konečne som na Brezinkách, na vytúženej asfaltke, ktorá vedie do dediny. Keď ani po desiatich minútach ešte v diaľke nevidím žiadne svetlá, začínam byť zlý. A vulgárny. Chôdza po tvrdom asfalte posúva bolesť mojich rozmočených nôh do netušených rozmerov a ja nadávam. Na samotnú asfaltku, prečo je tak drbnute tvrdá, na trnavskú stovku, ktorú som si zosobnil do nejakej zlej ženy, na toho debila, ktorý ju vymyslel, na Bukovú, kde v p... je... na všetko, len nie na seba. Ja predsa za nič nemôžem. Čelovkou si osamelo svietim na cestu, odchádza mi periférne videnie a mne to pripadá, akoby som kráčal tmavým tunelom, na konci ktorého je svetlo. A kráčam a kráčam...

No nič, skrátim to. Do Bukovej som prišiel o pol jedenástej. Dostal som poslednú pečiatku. Predieram sa z posledných síl k baru a objednávam si becherovku. Ruka sa mi trasie ako starému noťasovi a dávam si pozor, aby mi štamperlík nevypadol na zem. Väčšina prítomných stovkárov sú na tom podobne ako ja, ale pár sa ich aj usmieva a vyzerá celkom čerstvo. Vraj sú aj takí, ktorí pokračovali ďalej až do Brezovej, ďalších 27km. Týchto všetkých v tomto momente nemám rád. Ja som schopný už len si sadnúť a počkať na našich, kým po mňa prídu a odvezú ma domov do postele.

Takže moja premiérová stovka skončila relatívnym neúspechom. Pre mňa osobne to nie je neúspech, ale úspech, že som vôbec došiel do Bukovej. Zažil a hlavne prežil som fajnovú búrku na Vápennej. Konečne som videl salamandru škvrnitú, aj keď tým si nie som úplne istý, keďže to už bolo ku koncu. Spoznal bolesti, o ktorých som doteraz netušil a opäť si raz načrel na dno svojich fyzických a psychických síl. Dosť bohatý program na jeden deň. Nakoniec, veď nie je dôležité vyhrať ale zúčastniť sa. A či sa zúčastním budúci rok? Jasné, veď budúci rok už musím dať celú stovku. Každopádne.

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?